Tamara Kopuncová

v kategórii MAMA bojovníčka

230 hlasov

Tamara má 30 rokov a krásnu, milujúcu rodinu. S manželom sú spolu 10 rokov a pred takmer 4 rokmi sa im narodil vytúžený prvorodený synček Danko. Tehotenstvo aj pôrod boli nádherné a celé toto čarovné obdobie si nesmierne užívali. Ako však dni plynuli, nepozdával sa im fyziomotorický vývoj ich synčeka Danka. „Pediatrička ma vždy ubezpečovala, že je všetko v poriadku. Každá návšteva sa skončila slovami, Danko je v poriadku, užívajte si materstvo a neriešte hlúposti. Mne to naozaj nedalo a navštívili sme druhú pediatričku, ktorá nás samozrejme hneď odoslala na neurológiu a iné vyšetrenia. Začal sa polročný boj a kolotoč vyšetrení, kde sme zistili, že Danko mal už od narodenia rehabilitovať a má zvýšený svalový tonus a napätie. S Dankom sme teda začali cvičiť okamžite. Cvičila som s ním aj doma, každý deň 4x, dokopy asi hodinu denne. Vtedy mal Danko rok. Po pár mesiacoch rehabilitácií sa jeho stav nezlepšoval, boli sme zúfalí. Odoslali nás opäť za naším neurológom, kde som šla už s konkrétnou obavou od našej fyzioterapeutky, a to detská mozgová obrna. Pán lekár mi to však vyvrátil a bohužiaľ ma z ordinácie vyhodil, že môj syn je zdravý, len lenivý. Takže opäť som riešila iných lekárov, opäť nasledovali vyšetrenia, ktoré som doslova vybojovala zubami nechtami, avšak ako sme časom zistili, neboli tieto vyšetrenia kompletné. Prišla najväčšia rana nášho života, druhá neurologička nám oznámila, že náš milovaný synček má detskú mozgovú obrnu. Treba rehabilitovať ďalej, avšak náš synček NIKDY nebude chodiť. Priznávam, že v tom období som asi týždeň bola v ťažkej depresii. O pár týždňov na to, som si ako 27 ročná objavila prvé šediny. No našťastie som sa rýchlo dala dokopy, pretože som si uvedomovala, že nikto, ani žiadny lekár, nemôže vedieť o mojom synovi viac ako ja, matka. A vedela som, že svojho syna postavím na nohy, aj keby mám ísť za všetky svoje limity, či už fyzické alebo psychické. Začal sa opäť kolotoč mnohých, mnohých rehabilitácií. Všetky usporené peniaze sme míňali na drahé súkromné rehabilitácie v špeciálnych centrách. Bola som nútená po večeroch začať pracovať z domu aspoň na pár hodín. Keď sme boli doma, cvičili sme s Dankom pravidelne 3 hodiny sami doma. Do tohto bláznivého kolotoča som ešte aj otehotnela a mala som čo robiť, aby som to všetko sama utiahla fyzicky (keďže druhé tehotenstvo bolo náročné a ešte aj rizikové), keďže muž od rána do večera pracoval, aby sme utiahli finančne náročné rehabky. Dankov stav sa však stále zhoršoval, nožičky mal kŕčovité a rozhodli sme sa pre operáciu. Tá mu jeho stav trochu zlepšila, avšak stále a vždy som v kútiku duše vedela, že môj synček netrpí detskou mozgovou obrnou. Ako išiel čas, pomaly sa Dankov stav začal zlepšovať, konečne som videla, že všetky tie terapie, rehabilitácie, domáce cvičenia majú zmysel. Avšak nebola som stále presvedčená o Dankovej diagnóze a tak som opäť začala bojovať. A hádajte čo? Aj keď ma všade vysmiali, dokonca niekde lekári aj urážali, po mnohých mesiacoch, sme skutočne prišli na to, že Danko má vzácnu diagnózu, ktorá sa mohla liečiť skôr a Dankov stav by nemusel byť teraz taký zlý. Je pravda, že aj napriek všetkému sa mi Danka podarilo postaviť na nohy, aj keď chodiť nikdy nemal. Dokázala som to. Aj napriek mnohým komplikáciám. A možno mu aj zachránime vďaka našej bojovnosti a odhodlaniu aj jeho budúcnosť, lebo keby len slepo veríme lekárom, môj synček je teraz iba ležiaci prípad. Teraz sa snažím pomáhať aj iným mamičkám, dodávam im odvahu. Taktiež sa snažím aj bojovať za všetky zdravotne znevýhodnené detičky, som pravidelne v kontakte s kanceláriou pani prezidentky, ktorá je ochotná riešiť naše podnety a tak zabezpečovať lepšiu budúcnosť všetkým ZŤP deťom na Slovensku :) „ porozprávala nám svoj príbeh Tamara.