Veronika Šmelková - finalistka

v kategórii MAMA bojovníčka

11644 hlasov

Môj príbeh MAMY sa začal pred 10,5 rokmi, keď sa môj syn Luky narodil predčasne v 29tt. Bolo to moje vytúžené slniečko. Už od narodenia bol bojovník. Absolvovali sme nespočetné množstvo vyšetrení, hospitalizácií, rehabilitácii a nakoniec aj operácii. Cvičili sme stále, pravidelne sme navštevovali špecializované rehabilitačné centrá kde Luky krásne napredoval. Spevňovalo sa mu jeho slabé telíčko, naberal silu na svaloch a nám sa po každej intenzívnej rehabilitácii rozžiarili oči, pretože sme boli stále bližšie k nášmu vytúženému snu. Postaviť sa na vlastné nôžky. Aj doma sme mali našu malú telocvičňu, ktorú sme si spravili, aby sme mohli pravidelne napredovať. Teraz bol už Luky veľký piatak. Boli sme jedno ❤️, jeden pre druhého. Naše dni museli a mali stále plán. Škola, cvičenie, učenie, príroda, maľovanie, lekári, rehabilitačné pobyty. Nikdy sme sa nenudili a naše dni mali jasné ciele. Po večeroch, keď už Luky zaspal, som sa snažila stále dokončiť všetko čo som cez deň nestihla. Keď som ešte vládala hľadala som po internete možnosti pomoci s rehabilitáciami, nakoľko sú finančne veľmi náročné a niesu preplácané zdravotnými poisťovňami a ja som si ich nemohla sama dovoliť. Bola som šťastná, keď sme dostali šancu a mohli absolvovať pre nás tieto veľmi dôležité rehabilitácie. Zakaždým robil Luky krásne pokroky. Jeho presnú diagnózu mu zistili až ako 8 ročnému. Dovtedy ich mal rôzne, nevedeli sa dohodnúť na tej správnej aj napriek pravidelným vyšetreniam. Kvôli tomu sme boli niekoľko krát hospitalizovaný a prešli si za tie roky toho neúrekom. Stálo nás to veľa námahy, veľa trápenia, sĺz, bezmocnosti. No my sme sa nevzdávali, Lukyho silná túžba chodiť a naša spoločná bojovnosť nás nezastavila aj keď sme už boli veľakrát na pokraji síl. Minulý rok bol pre nás veľmi náročným a vyčerpávajucim. Luky bol často chorý. Toľko čo sme sa z jednej choroby vyliečili už sme boli v ďalšej. Nemohli sme ani toľko cvičiť. Bolo to veľmi ťažké obdobie, no pomaly prechádzalo a my sme sa mohli znova dostávať do našich starých koľají a pokračovať v našom napredovaní.

14.10. ako obvykle po škole, po dobrom obede sme si spravili úlohy na ďalšie dni a išli cvičiť. Luky pri cvičení náhle skolaboval. Privolanej RZP sa ho nepodarilo prebrať tak nás zobrali do nemocnice, no odtiaľ nás museli previesť do ďalšej, pretože sa stále nepreberal a oni mu nevedeli pomôcť. Môj Luky sa stal zo dňa na deň Anjelom. Anjelom milujúcej Mamy, ktorá našla lásku svojho života, pre ktorú žila, dýchala bola všetkým. Za 10,5 r. sme prežili toho toľko, že by sa dala napísať kniha. Kniha, v ktorej by bolo všetko, všetko to ako Lukymu nič nechýbalo, aký bol stále usmiaty a šťastný aj napriek tomu, že nechodil a nemohol stále robiť to čo jeho rovesníci, no jemu to nevadilo, robili sme iné krásne veci, tvorili, maľovali chodili na túry, vyšlapali sme na Kráľovu Hoľu, Chopok, Volovec, Havraniu skalu, Tomášovky výhľad, Dievčenskú skalu, a mnoho ďalšieho. To ako si užíval grécke vlny v mori. Jazdy na koňoch a na delfínoch. To, že mal okolo seba ľudí, ktorí ho mali radi. Mal tých najlepších spolužiakov pre ktorých som ostala ich takou druhou mamou. Stretávame sa pravidelne a chodíme spolu za Lukym. Luky mi stále hovoril...."ty si tá najlepšia maminka na svete "! Keď sa pozerám na naše spoločné fotky cítim v nich silu, lásku, radosť a krásne nezabudnuteľné chvíle, ktoré sme spolu zažili a preto som na seba hrdá, že som bola Lukyho Mama. MAMA s Veľkým M.