Pavol Štovka - finalista

v kategórii OCKO roka

2067 hlasov

Volám sa Paľko a v čase písania tohto príspevku mám rok a pol. Ocko s mamkou o mne od malička hovoria, že som veľký bojovník, ale poďme po poriadku. Ešte keď ma mala mamka v brušku mi veľmi lekári nedávali priaznivé diagnózy - chyba na srdci a chýbajúca časť v mozgu (corpus callosum). Moji rodičia sú hrdinovia ako Black Widow a Thor (ocko zbožňuje Marvelovky :D) a nezľakli sa toho. Chceli ma mať, už nech budem akýkoľvek. Narodil som sa však o čosi skôr ako som mal a aby toho nebolo málo, okrem nie celkom vyvinutých pľúc, som dostal aj nejakú hnusnú baktériu pri pôrode a bojoval som o svoj život celé 3 týždne. Ale nechcel som ísť hneď preč, veď mamka s ockom ma ešte ani nedržali na rukách, keďže ma hneď dali do inkubátora. Ale zabojoval som a tak po mesiaci ma pustili z nemocnice domov. Všetko bolo celkom fajn. Spoznal som ďalších členov našej rodiny - moje babky a dedov, tety, ujov, bratrancov a sesternice. Bolo to super. Každý sa so mnou hral, všetci mi stále priniesli nejaké hračky alebo oblečenie.....AŽ....až pokým som nemal polrok. Zrazu so mnou začalo škĺbať, rozťahovalo mi ruky a ja som nemohol s tým nič robiť aj keď som ako veľmi chcel. A začal môj nemocničný maratón: Vranov - Košice - Vranov a skončil som až v Bratislave. Veľa vyšetrení každý deň, stále iní lekári, stále dookola a dookola. A dookola aj každodenné epileptické záchvaty, ktoré neboli už len o škĺbaní ale pri ktorých mi stiahlo hrdlo a nemohol som dýchať. Najprv jeden, tri, sedem...skončil som na devätnástich na deň, keď už som sa chcel takmer vzdať a ocko musel rýchlosťou blesku preletieť z východu na západ autom, aby so mnou mohol aspoň na chvíľku byť. Lekári, bezmocní, skúšali na mne rôzne kombinácie liekov. 6 antiepileptík som vystriedal až pokým mi ten siedmy liek ako tak zabral. Po 42. dňoch tvrdého boja ma konečne poslali domov s jasnou diagnózou: CDG porucha N-glykozylácie I. : neviem to presne vysvetliť, ale je to nejaká hnusná metabolická porucha, ktorá zasiahla môj mozog + dostal som ďalších, asi 10 diagnóz: porucha sluchu, porucha zrakovej percepcie, epileptická encefalopatia, atď ... Každým záchvatom sa môj vývoj vrátil o niekoľko mesiacov naspäť. Som jediný a zároveň 1. na Slovensku s touto metabolickou poruchou glykozylácie typu Id-ALG3 CDG . Bolo to ťažké obdobie, ale ja mám tých najlepších rodičov na svete: ocko vybavil domov všetko čo som potreboval: kyslíkový koncentrátor, pulzmeter s oxymetrom, kyslíkovú fľašu keď sme chceli ísť von, náhradný zdroj elektriny, ak by náhodou vypadol prúd, mamka sa naučila čo robiť keď dostanem záchvat (a to potom naučila aj ocka), celý čas bojovala so mnou v nemocniciach a cvičila so mnou rôzne cviky, aby sa ten môj vývoj aspoň trocha naštartoval. Avšak keďže aj doma som mal denno-denne záchvaty, nemohol som nijako extra naviac rehabilitovať, pretože hocičo mi ich mohlo spustiť. Chodil k nám aj psík, ktorého som si veľmi obľúbil, a ktorý mi po 3 mesiacoch vyčaril úsmev na perách. Ocko s mamkou mi kúpili aj bazén len pre mňa, lebo vodu mám veľmi rád a vo vode môžem veľmi dobre pocvičiť. Teraz mi chcú kúpiť špeciálny kočík pre také detičky ako som ja, avšak veľmi ich zarmútilo, koľko taký kočík stojí, a koľko musí za neho človek doplácať, aj keď je časť hradená cez zdravotnú poisťovňu. Ale ako som povedal: mám najlepších rodičov na svete a oni už na to prídu ako mi taký kočík zohnať. Pamätáte si ako som na začiatku spomenul, že mamka s ockom o mne hovoria, že som bojovník? Predstavte si, už viac ako 120 dní som nemal záchvat a moja pani neurologička mi povedala, že môj mozog sa už sám bráni voči tej hnusnej epilepsii. Je to skvelé však? A čo je ešte lepšie, je to, že môžem pomaly začať s rôznymi cvikmi a rehabilitáciami. A to je ten čas, na ktorý som dlho čakal a mohol konečne začať makať. Budem bojovať ako Hulk 😊.